Knihy o Taliansku: Ciao bella (Serena Giuliano)

Málokedy som nekompromisná, keď ide o hodnotenie knižky, lebo koľko ľudí, toľko chutí. No túto knižku vám neodporúčam. Obálka hlási dolce vita, to ale vnútri nehľadajte.

Na obale sa píše, že sa naučím hovoriť rukami a byť závislá na cestovinách al dente. Cestoviny sa v knižke nespomínajú, a nespomína sa v nej prakticky nič o Taliansku. Naučila som sa teda len neveriť obálke, lepšie si vyberať knižky a prehodnotiť svoju úchylku vlastniť všetky knihy s talianskou tematikou.

Serena Giuliano je Talianka žijúca od 12 rokov vo Francúzsku. A ako sa ukázalo už pri recenzii kuchárskej knižky, od Talianky vo Francúzsku veľa Itálie nečakajte.

Hlavnou hrdinkou je Anna, no autorka píše v podstate vlastný príbeh. Kniha je písaná formou rozhovoru so psychologičkou, ktoré prebiehajú od roku 2010 do roku 2018. Anna má za sebou nešťastné detstvo, trpí mnohými úzkosťami a fóbiami. Tie prídu niekomu natoľko vtipné, že jej poradí založiť blog. Ten skutočne existuje. Vo francúzštine (trochu ovládam), ale momentálne je nedostupný, takže neviem posúdiť.

Keď sa Anna chystá na 2 hodiny letu s 2 deťmi, má z toho hrôzu. Ja som sa na 5 hodín vlakom s 2-ročným synom strašne tešila, takže dotyčnej pani nerozumiem. V ničom. Niektoré časti o hrôzach prežitých v detstve sa mi aj ťažko čítali (chápte, podľa obálky som čakala príjemné oddychové čítanie). Kvázi vtipné opisy situácií, ktoré jej spôsobujú úzkosť, sú pridlhé. Ešte prvých 10 viet sa dá, ale zvyšok kapitoly som dočítala skôr „z povinnosti“. Plusom je snáď len to, že kapitoly sú zhruba 3-stranové, takže ideálne pre ľudí, ktorí nemajú čas vysedávať pri knižke. Neusmiala som sa ani raz. Dobre, možno raz.

A k tomu Taliansku. Spomína sa tam často jej nonna (stará mama), ktorá neustále a výborne varila. Ako každá knižná talianska nonna. Čo mi ale utkvelo v pamäti, je zmienka o prívesku v tvare červenej papričky, ktorú Taliani často nosia na krku pre šťastie. Taliani veria v moc amuletov, to je pravda.

Inak ale nečakajte dolce vita, opisy hostín ani talianskej krajiny. Ani len vino sa nespomína. Káva len raz, vo vete: Doniesla som mu kávu. Keby to vo veľkom nehlásala obálka, pri čítaní by ste úlohu Talianska v tejto knižke našli len okrajovo. Je to v prvom rade dialóg, miestami skôr monológ, jednej pani na návštevách psychologičky. A že tú psychologičku veru potrebuje.

Prejdime k bodovaniu. 0. Keďže i ja mám svoju úchylku, odkladám ju na poličku, ale už sa k nej isto nevrátim.

Málokedy som nekompromisná, keď ide o hodnotenie knižky, lebo koľko ľudí, toľko chutí. No túto knižku vám neodporúčam. Obálka hlási dolce vita, to ale vnútri nehľadajte. Na obale sa píše, že sa naučím hovoriť rukami a byť závislá na cestovinách al dente. Cestoviny sa v knižke nespomínajú, a nespomína sa v nej prakticky nič o…